Sešit č. 4-5/1980

Přijetí peněžité částky z majetku v socialistickém vlastnictví v úmyslu ponechat si ji, ačkoliv pachatel ví, že mu tato částka nenáleží a že mu byla zaslána omylem, je jednáním, které zakládá znaky trestného činu rozkrádání majetku v socialistickém vlastnictví podle § 132 odst. 1 písm. c) tr. zák., tj. obohacením se ke škodě majetku v socialistickém vlastnictví využitím omylu jiného. Naproti tomu zatajení věci z majetku v socialistickém vlastnictví podle § 135 odst. 1 tr. zák. tím, že si pachatel přivlastní věc z majetku v socialistickém vlastnictví, které se dostala do jeho moci omylem, předpokládá, že v době, kdy se věc dostává do jeho moci, pachatel o tomto omylu neví a teprve dodatečně si uvědomí, že mu věc nepatří.

Pořizování základních prostředků, které je v rozporu s vyhláškou č. 152/1975 Sb., o financování reprodukce základních prostředků, naplňuje znaky trestného činu porušování povinnosti při nakládání s finančními a hmotnými prostředky podle § 127 odst. 1 tr. zák.

Předseda základní organizace Svazu pro spolupráci s armádou není veřejným činitelem ve smyslu ustanovení § 89 odst. 8 tr. zák.

Zásada materiálneho posudzovania platí bez výnimky pre všetky okolnosti podmieňujúce použitie vyššej tr. sadzby (§ 88 Tr. zák.). Pri kumulácii viacerých okolností podmieňujúcich použitie viacerých vyšších tr. sadzieb stupňovite usporiadaných nie je vylúčené uznať, že sú splnené materiálne podmienky okolnosti podmieňujúcej použitie prvej zvýšenej tr. sadzby, ale že vzhladom na všetky okolnosti prípadu nie je podla § 88 Tr. zák. daný potrebný ešte vyšší stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť odôvodňujúci použitie aj ďalších zvýšených tr. sadzieb podmienených ďalšími ťažšími následkami. Pri aplikácii § 88 Tr. zák. však treba brať do úvahy všetky okolnosti určujúce stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť. Skutočnosť, že na spôsobení následkov tr. činnosti sa podielajú aj iné osoby, sama osebe nemôže znížiť stupeň nebezpečnosti činu pre spol., ak zavinené konanie obvinených bolo podstatnou a hlavnou príčinou vzniku mimoriadne ťažkých následkov tr. činu.

Pri novom podmienečnom odsúdení za ten istý skutok možno započítať do novej skúšobnej doby len tú časť skúšobnej doby určenej predchádzajúcim rozsudkom, ktorá uplynula od právoplatnosti tohto rozsudku do jeho zrušenia v mimoúradnom opravnom konaní, aj to len pod podmienkou, že podmienečne odsúdený viedol v tomto čase poriadny život pracujúceho človeka (§ 59 odst. 3 Tr. zák.)

Pri účasti viacerých osôb na trestnom čine sa podmienky účinnej lútosti v zmysle § 66 Tr. zák. posudzujú u každej zo zúčastnených osôb samostatne. Ak jedna zo zúčastnených osôb dobrovolne napraví škodlivý následok trestného činu (§ 66 písm. a/ Tr. zák.), neprospieva to druhej zúčastnenej osobe, ktorá sa o napravenie škodlivého následku nepričinila. Napraviť škodlivý následok trestného činu v zmyslu § 66 písm. a) Tr. zák. musí páchatel vlastným pričinením. Táto podmienka nie je splnená, ak páchatel ako vedúci organizácie síce zariadi napravenie škodlivého následku, ale nie na vlastné trovy, ale na trovy organizácie.

O zdanlivú (tzv. putatívnu) krajnú núdzu ide vtedy, ak sa páchatel omylom domnieva, že jestvuje nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom, v skutočnosti však takéto nebezpečenstvo nejestvuje. Takýto prípad sa posúdi podla zásad o skutkovom omyle, ktorý vylučuje zodpovednosť za úmyselný trestný čin. Podmienkou, aby išlo o konanie v krajnej núdzi je, že nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému Trestným zákonom nebolo možné za daných okolností odvrátiť inak (subsidiárnosť konania v krajnej núdzi). Krajná núdza vylučuje protiprávnosť činu. Preto konanie v krajnej núdzi nemožno posúdiť ani ako priestupok s odôvodnením, že krajná núdza len znižuje nebezpečnosť činu pre spoločnosť.