Rok 1977

Pri pokračujúcom, trvajúcom, hromadnom a sústavne páchanom trestnom čine alebo prečine je hranicou, ktorou sa pretrhuje totožnosť skutku, vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa (§ 35 odst. 2 Tr. zák.), ktorý sa musí stať právoplatným. Hoci páchatel po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku naďalej plynule pokračuje v páchaní takéhoto trestného činu (prečinu), treba túto časť trestnej činnosti považovať za nový skutok, ktorý zakladá nový trestný čin (prečin). To znamená, že ak je podaná obžaloba za takýto trestný čin alebo návrh na potrestanie za takýto prečin, spáchaný sčasti pred a sčasti po vyhlásení predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku, treba trestné stíhanie za skutok spáchaný pred vyhlásením predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku zastaviť z príčiny uvedenej v § 11 odst. 1 písm. f) Tr. por. a meritórne rozhodnúť len o časti trestnej činnosti spáchanej po vyhlásení predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku.

V rozporu s článkem III zák. práce by byla výpověď pracovníka (pracovnice) s uplatněním výpovědního důvodu podle ustanovení § 51 odst. 1 písm. e/ zák. práce, jestliže se přestěhováním za manželkou (manželem) nezhoršily nebo dokonce zlepšily jeho (její) podmínky pro výkon práce u organizace, u níž je zaměstnán (zaměstnána). /1/

II. Opomenutím ako formou konania možno spáchať trestný čin len vtedy, keď ide o opomenutie takého konania, ku ktorému je páchatel podla okolností a svojich pomerov povinný (§ 89 odst. 2 Tr. zák.). Povinnosť konať môže vyplývať zo zákona, z úradného rozhodnutia, zo zmluvy alebo aj z iných okolností. V tomto poslednom prípade ide o porušenie povinnosti vyplývajúcej z konkrétneho postavenia páchatela a okolností prípadu, ktorej porušenie sa však musí približne rovnať porušeniu inej právnej povinnosti. Ak nemožno takúto konkrétnu povinnosť z postavenia páchatela vyvodiť, chýba konanie ako podmienka trestnej zodpovednosti a nezabránenie následku nemožno pripísať páchatelovi na zodpovednosť.

Ustanovení § 339 odst. 2 o. s. ř. se nevztahuje na návrh oprávněného podle ustanovení § 350 odst. 2 o. s. ř.; nemusí proto být tento návrh na způsob vymožení potřebného nákladu předem uplatněn již v návrhu na soudní výkon rozhodnutí provedením prací a výkonů. Vymožení potřebného nákladu předem se provádí při soudním výkonu rozhodnutí podle ustanovení § 350 o. s. ř. a nikoliv samostatným výkonem rozhodnutí (např. podle ustanovení § 276 a násl. o. s. ř.). Ukáže-li se v průběhu provádění soudního výkonu rozhodnutí podle ustanovení § 350 o. s. ř., že povinnému předem pravomocně potřebný náklad na provedení prací a výkonů (§ 350 odst. 2 o. s. ř.) je vyšší, než je zapotřebí, může jej soud snížit ve smyslu ustanovení § 263 odst. 1 o. s. ř., aby výkon ani ohledně nákladů nebyl proveden ve větším rozsahu, než stačí k uspokojení oprávněného.

K posudzovaniu spolupáchatelstva podla § 9 odst. 2 Tr. zák. a súbežného páchatelstva viacerých osôb. Sama skutočnosť, že pracovník socialistickej organizácie, ktorý rozkráda zverený materiál, má vedomosť o tom, že v tom istom časovom období tak koná aj jeho spolupracovník, nezakladá znaky spolupáchatelstva na trestnom čine rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve v zmysle § 9 odst. 2, § 132 odst. 1 písm. b) Tr. zák., i keď ide o materiál, ktorý prevzali na základe dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti.

Je-li předmětem převodu stavba, která má jednu či více součástí, musí mít státní notářství před registrací smlouvy o jejím převodu především objasněno, zda jde o součást věci a nikoliv o samostatnou věc, a musí mít přitom na zřeteli, že zákonný předpoklad součásti věci, že totiž nemůže být od věci oddělena, aniž by se tím věc znehodnotila (§ 120 o. z.), znamená fyzickou neoddělitelnost součásti, ale také neoddělitelnost a znehodnocení funkční.

Súd, ktorému bola vec postúpená iným súdom podla § 295 Tr. por., môže vysloviť svoju nepríslušnosť a vyvolať tým spor o príslušnosť len bezprostredne potom, keď mu bola vec postúpená. Nemôže to urobiť po uznaní príslušnosti, za ktoré treba považovať vykonanie každého takého procesného úkonu, ktorý smeruje na prejednanie a rozhodnutie veci. Za takýto úkon treba považovať aj určenie termínu hlavného pojednávania. Za uznanie príslušnosti však nemožno považovať taký procesný úkon, ktorým súd, ktorému bola vec postúpená, iba overuje, či je vo veci príslušný alebo nie, napr. zistenie adresy obvineného a pod. Ale ak dôjde neskoršie k zmene okolností a sú splnené podmienky uvedené v § 295 Tr. por., môže súd, ktorému bola vec postúpená, aj po uznaní príslušnosti a v ktoromkolvek štádiu trestného konania, postúpiť vec pôvodne miestne príslušnému alebo inému súdu.