Sešit č. 4-5/1977

Podle ustanovení § 7 zák. č. 44/1973 Sb., o ochranném dohledu se výkon ochranného dohledu přerušuje mimo jiné i po dobu ochranného léčení prováděného v léčebném ústavu. Obviněnému, jemuž bylo uloženo ústavní ochranné léčení, proto nelze uložit podle § 2 odst. 2 zák. č. 44/1973 Sb. povinnost, aby podle pokynu orgánu vykonávajícího ochranný dohled prokazoval, že se podrobuje ochrannému léčení. Takovou povinnost lze však uložit obviněnému, jemuž bylo uloženo ambulantní ochranné léčení.

Výkon ochranného dohledu se přerušuje m. j. po zkušební dobu stanovenou při podmíněném propuštění (§ 7 zák. č. 44/1973 Sb.). Toto ustanovení se uplatní jak tehdy, kdy se s výkonem ochranného dohledu již předtím započalo, tak také tehdy, kdy se dosud s výkonem ochranného dohledu nezapočalo a kdy nejde o přerušení ve vlastním smyslu slova. V době přerušení výkonu ochranného dohledu nelze na odsouzeném požadovat, aby plnil povinnosti a omezení stanovené podle § 2 zák. č. 44/1973 Sb. Pokud přesto je v době přerušení výkon ochranného dohledu orgány VB neprávem prováděn, neplnění povinností a omezení odsouzeným nemůže zakládat přečin maření výkonu úředního rozhodnutí podle § 7 písm. c) zák. č. 150/1969 Sb.

IV. Je-li obžalovaný vyslýchán v hlavním líčení v nepřítomnosti spoluobžalovaných, je třeba v protokole o hlavním líčení poznamenat i skutečnost, že spoluobžalovaní byli seznámeni s výpovědí obžalovaného (§ 208 tr. ř.) a zda a jak se k této výpovědi vyjádřili (§ 214 tr. ř.).

Prokurátor alebo vyšetrovatel môže zastaviť trestné stíhanie podla § 172 odst. 1 písm. a) Tr. por. len vtedy, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Nestačí teda, že o existencii skutku je pochybnosť vyplývajúca z toho, že vo vykonaných dôkazoch sú rozpory, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dôkazov a zistenie, ktoré z odporujúcich si dôkazov sú pravdivé, závisí len od ich zhodnotenia súdom po ich vykonaní na hlavnom pojednávaní podla zásad bezprostrednosti a ústnosti. V takomto prípade nie je prokurátor alebo vyšetrovatel oprávnený zastaviť trestné stíhanie, ale je povinný podať obžalobu.

I. Ak podla posudku znalcov psychiatrov obvinený nie je pre duševnú poruchu schopný náležite rozpoznať nebezpečnosť svojho činu pre spoločnosť a dostatočne ovládať svoje konanie, je to okolnosť, pre ktorú treba mať pochybnosti o schopnosti obvineného náležite sa obhajovať, pre ktorú obvinený musí mať obhajcu (§ 36 odst. 2 Tr. por.) a pre ktorú je vylúčené prejednanie jeho veci pred samosudcom (§ 314a odst. 2 Tr. por.), aj keď ide o trestný čin uvedený v § 314a odst. 1 Tr. por.

Pri pokračujúcom, trvajúcom, hromadnom a sústavne páchanom trestnom čine alebo prečine je hranicou, ktorou sa pretrhuje totožnosť skutku, vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa (§ 35 odst. 2 Tr. zák.), ktorý sa musí stať právoplatným. Hoci páchatel po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku naďalej plynule pokračuje v páchaní takéhoto trestného činu (prečinu), treba túto časť trestnej činnosti považovať za nový skutok, ktorý zakladá nový trestný čin (prečin). To znamená, že ak je podaná obžaloba za takýto trestný čin alebo návrh na potrestanie za takýto prečin, spáchaný sčasti pred a sčasti po vyhlásení predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku, treba trestné stíhanie za skutok spáchaný pred vyhlásením predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku zastaviť z príčiny uvedenej v § 11 odst. 1 písm. f) Tr. por. a meritórne rozhodnúť len o časti trestnej činnosti spáchanej po vyhlásení predchádzajúceho odsudzujúceho rozsudku.

II. Opomenutím ako formou konania možno spáchať trestný čin len vtedy, keď ide o opomenutie takého konania, ku ktorému je páchatel podla okolností a svojich pomerov povinný (§ 89 odst. 2 Tr. zák.). Povinnosť konať môže vyplývať zo zákona, z úradného rozhodnutia, zo zmluvy alebo aj z iných okolností. V tomto poslednom prípade ide o porušenie povinnosti vyplývajúcej z konkrétneho postavenia páchatela a okolností prípadu, ktorej porušenie sa však musí približne rovnať porušeniu inej právnej povinnosti. Ak nemožno takúto konkrétnu povinnosť z postavenia páchatela vyvodiť, chýba konanie ako podmienka trestnej zodpovednosti a nezabránenie následku nemožno pripísať páchatelovi na zodpovednosť.