Rozsudek Nejvyššího soudu ČSSR ze dne 22.05.1968, sp. zn. 8 Tz 39/68, ECLI:CZ:NS:1968:8.TZ.39.1968.1

Najvyšší súd vyslovil porušenie zákona v ustanovení § 2 odst. 5 tr. por. uznesením Krajského súdu v Bratislave z 19. januára 1968 sp. zn. 7 To 7/68, ktorým bola zamietnutá ako nedôvodná sťažnosť okresného prokurátora proti uzneseniu súdu prvého stupňa o prepustení obvineného z ochrannej liečby.

Z odôvodnenia:

Obvinený bol uznaný vinným trestným činom obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 odst. 1 tr. zák. a odsúdený podľa toho istého ustanovenia na trest odňatia slobody v trvaní 1 roku nepodmienečne. Súčasne mu bolo podľa § 72 odst. 2 písm. b) tr. zák. uložené ochranné protialkoholické liečenie.

V zmysle tohto rozhodnutia nastúpil obvinený 6. novembra 1967 na protialkoholické liečenie na OÚNZ v T., avšak už prípisom z 29. novembra 1967 bol okresný súd požiadaný týmto ústavom o jeho prepustení do domáceho ošetrenia s odôvodnením, že týmto dňom bola u menovaného skončená požadovaná ústavná protialkoholická liečba.

Na základe tejto žiadosti Okresný súd v Trenčíne na verejnom zasadaní konanom 20. decembra 1967 rozhodol uznesením, že sa obvinený prepúšťa podľa § 353 tr. por. z ochrannej liečby.

Proti tomuto uzneseniu podal okresný prokurátor sťažnosť, ktorú odôvodnil v podstate tým, že protialkoholická liečba u obvineného trvala len 3 týždne a nemohla preto v zmysle § 72 odst. 5 tr. zák. splniť svoj účel.

Krajský súd v Bratislave uznesením z 19. januára 1968 sp. zn. 7 To 7/68 sťažnosť okresného prokurátora podľa § 148 odst. 1 písm. c) tr. por. zamietol.

Najvyšší súd v konaní na sťažnosť pre porušenie zákona konštatoval, že ako bolo v priebehu pôvodného konania, obzvlášť zo znaleckého posudku zistené, obvinený požíva alkoholické nápoje od svojích 15 rokov. Bol u neho zistený alkoholizmus na rozhraní 3-4 fázy. Po požití alkoholického nápoja v opilom stave svoje konanie ani nevnímal.

Okresný i krajský súd vychádzali pri svojom rozhodovaní len z oznámenia pszchiatrickej liečebne, že protialkoholická liečba u obvineného bola skončená. Návrh liečebne, ktorý bol podnetom na zahájenie konania o prepustenie menovaného z ochranného liečenia, nemá však odborné lékárske vyjadrenie, či ochranné liečenie vôbec splnilo svoj účel. Toto vyjadrenie si mal súd zaobstarať už s ohľadom na okolnosť, že liečba trvala len 3 týždne, ačkolvek táto liečba trvá spravidla najmenej 3 mesiace, a to u osoby, ktorá sa dobrovolne podrobí protialkoholickej liečbe. Súd si mal yaobstarať i ďalšie skutočnosti potrebné pre svoje rozhodnutie, obzvlášť potom vyjadreniem v ktorom by bol uvedený priebeh liečenia, postoj obvineného k tomuto liečeniu, eventuálne k pitiu alkoholu a nakoniec aké sú predpoklady preto, aby sa obvinený po prepustení z liečenia nedopustil opeť trestného činu pod vplyvom alkoholu.

Napriek tomu, že návrh liečebne bol neúplný, súd tento nedostatok neodstránil ani predvolaním ošetrujúceho lekára na verejné zasadanie za účelom jeho výsluchu ku všetkým zhora uvedeným skutočnostiam. Nakoniec i keď u tohoto zasadania bol odsúdený prítomný, z protokolu o tomto zasadaní nie je vôbec zrejmé, či si súd jeho výsluchom zistil jeho postoj k liečbe, prístup k požívaniu alkoholu, k vykonanému ochrannému liečeniu a k ďalšiemu naväzujúcemu ambulantnému liečeniu.

Ak rozhodol teda súd o prepustení obvineného z ochrannej liečby, rozhodol tak v rozpore s ustanovením § 2 odst. 5 tr. por. vo vzťahu k ustanoveniu § 72 odst. 5 tr. zák. a porušil tým zákon.