Rozhodnutí Nejvyššího soudu ČSSR ze dne 28.06.1968, sp. zn. 5 Cz 16/68, ECLI:CZ:NS:1968:5.CZ.16.1968.1

Navrhovateľ žiadal o zrušenie práva odporcu užívať byt v B., a to z toho dôvodu, že odporca aj napriek výstrahy naďalej hrubo porušuje zásady socialistického spolužitia. Odporca navrhoval zamietnutie návrhu; zapieral, že by narušoval spolužitie v dome, a tvrdil, že tak robia manželia K., užívajúci druhú časť administratívne rozdeleného bytu.

Okresný súd Bratislava – mesto zrušil rozsudkom z 23. 12. 1966 odporcovi právo osobného užívania bytu a vyslovil, že právo užívať byt mu zanikne dňom, kedy mu bude pridelený vykonateľným rozhodnutím príslušného orgánu náhradný byt – ubytovanie; uložil mu ďalej, aby sa z bytu vysťahoval do 15 dní odo dňa, ku ktorému bude týmto rozhodnutím pridelený náhradný byt – ubytovanie. Svoje rozhodnutie opieral okresný súd o výsledky dôkazného konania, podľa ktorých aj napriek danej výstrahy odporca hrubo narušuje spolužitie v administratívne delenom byte s užívateľom druhej časti pôvodného bytu.

Po odvolaní odporcu schválil Krajský súd v Bratislave uznesením z 10. 3. 1967 zmier uzavretý medzi účastníkmi konania, podľa ktorého sa odporca zaviazal z bytu sa vysťahovať do 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým mu bude pridelený byt zodpovedajúci vý,erou potrebám jeho rodiny a tej istej kvality, ako byt dosiaľ užívaný.

Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti pre porušenie zákona podanej predsedom Najvyššieho súdu, že uznesením krajského súdu bol porušený zákon a toto uznesenie zrušil.

Z odôvodnenia:

Podľa § 99 ods. 2 o. s. p. rozhoduje súd o tom, či zmier uzacretý medzi účastníkmi konania schaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore s právnymi predpismi alebo záujmom spoločnosti.

S ohľadom na výsledky konania vykonaného pred súdom prvého stupňa mať pochýb, že schválenie záväzku odporcu z bytu sa vysťahovať je v súlade so zákonom. Nie je však v súlade so zákonom, pokiaľ odporcu z bytu sa vysťahovať viazaný na vydanie takého rozhodnutia príslušného orgánu národného výboru, ktorým mu bude pridelený byt výmerou zodpovedajúci potrebám jeho rodiny a tej istej kvality, ako byt dosiaľ užívaný.

Podľa § 21 zák. č. 41/1964 Zb. prideľuje náhradné byty (pokiaľ podľa § 52 toho istého zákona nestačí poskytnúť miesto náhradného bytu náhradné ubytovanie) miestny národný výbor, v ktorého územnom obvode je byt, ktorý má byť vyprataný. Podmienky, za ktorých sa prideľuje náhradný byt prípadne poskytuje náhradné ubytovanie, sú upravené v § 48 a nasl. cit. zák.; tieto podmienky sú zákonom presne upravené a nemôžu byť dohodou účastníkov menené. Len pri splnení podmienok § 49 cit. zák. prihliada miestny národný výbor pri pridelovaní náhradného bytu občanovi na to, aby náhradný byt bol podľa miestnych podmienok rovnocenný bytu, ktorý má byť vyprataný. O splnení takých podmienok však v danom prípade nejde.

Tak ako sa súd nemôže zaoberať pri rozhodovaní o zrušení práva užívania bytu s ohľadom na vymedzenú právomoc národných výborov otázkou, či má byť doterajšiemu užívateľovi bytu, ktorému bolo zrušené právo užívať byt, pridelený náhradný byt či len poskytnuté náhradné ubytovanie (čo platí aj pri schválení zmieru), nemôže vo svojom rozhodnutí ani bližšie určovať rozsah a vybavenie budúceho náhradného bytu. Rovnako nemôže súd schváliť zmier, ktorým by účastnícj konania obmedzovali svojou dohodou o rozsahu a vybavení náhradného bytu právo miestneho národného výboru rozhodnúť na základe jeho úvahy v rámci uvedených zákonných predpisov práve o týchto otázkach.

Bolo povinnosťou krajského súdu, aby poučil uvedeným spôsobom účastníkov konania a tak prispel k uzavretiu takého zmieru, ktorý by nebol v rozpore s právnymi predpismi alebo záujmom spoločnosti. Keby, pravda, zotrvali účaastníci konania na formulácii zmieru tak, ako bol navrhnutý k schváleniu, nebolo by možné zmier z hore uvedených dôvodov schváliť.

Pretože krajský súd vychádzal pri schválení zmieru z iného právneho názoru, porušil zákon v ustanoveniach § 1, 2, 5, 99 ods. 1 a § 22 ods. 1 o. s. p. v súvislosti s ustanoveniami § 186 o. z. a § 21, 48 a nasl. zák. č. 41/1964 Zb.