Rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 2. 12. 1955, sp. zn. 2 Tz 183/55

Ľudový súd v Banskej Bystrici odsúdil obvineného pre dvojnásobný trestný čin všobecného ohrozenia podľa § 192 ods. 1 a 2 písm. a), b) tr. zák. a pre trestný čin rozkrádania národného majetku podľa § 245 ods. 1 písm. b) tr. zák. k trestu odňatia slobody na 26 mesiacov, pričom vyslovil zákaz činnosti povolania vodiča motorových vozidiel na 5 rokov.

Po vyhlásení rozsudku ľudového súdu obvinený podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní prehlásil, že „s trestom je spokojný a žiada doručenie rozsudku do rúk obhajcu“. Podľa tej istej zápisnice uviedol prokurátor, že je spokojný a vzdáva sa opravného prostriedku.

Krajský súd v Banskej Bystrici odvolanie obvinenného (podané v trojdňovej lehote po doručení rozsudku ľ’udového súdu obhajcovi) zamietol podľa § 179 ods. 1 tr. por. ako podané osobou, ktorá sa výslovne vzdala odvolania, čo krajský súd vyvodil z prejavu obvineného zapísaného v zápisnici o hlavnom pojednávaní, že je spokojný.

Najvyšší sú d na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu zrušil uznesenie krajského súdu a tomuto súdu nariadil, aby o odvolaní obvineného proti rozsudku ľ’udového súdu znova konal a rozhodol.

Z odôvodnenia:

Predseda Najvyššieho súdu v sťažnosti pre porušenie zákona v podstate uvádza, že z púheho výroku obvineného, že je spokojný s trestom, nemožno ešte mať zato, že sa odvolania vzdal.

Sťažnosť pre porušenie zákona je dôvodná (§ 218 ods. 1 tr. por.).

Trestný poriadok v § 179 ods. 1 tr. por. zabezpečuje právo občana na preskúmanie rozsudku prvej stolice súdom odvolacím tým, že stanoví, že odvolací súd na neverejnom zasadaní zamietne (okrem iných prípadov) odvolanie podané osobou, ktorá sa odvolania predtým výslovne vzdala. Týmto ustanovením o v ýslovnom vzdaní sa odvolania má byť práve zabránené pochybnostiam o tom, či obvinený (resp. ktorákoľvek iná oprávnená osoba) sa skutočne chce po všetkých stránkach s rozsudkom súdu prvej stolice uspokojiť a je rozhodnutý ten rozsudok nenapadnúť odvolaním.

Je preto treba, aby predseda senátu obvineného o odvolaní riadne poučil a aby potom, keď zistí, že obviñený tomuto poučeniu správne porozumel, vhodným dotazom zistil skutočné stanovisko obvineného. Ak predseda senátu zistí vôľ’u obvineného nepodať odvolanie a uspokojiť sa s rozsudkom, je vhodné, aby stanovisko obvineného zachytil do zápisnice slovami, že sa obvinený od v olania vzdá v a, aj keď obvinený práve týchto slov nepoužil. Nie je správne zachytiť do zápisnice akýkoľvek prejav obvineného, bez toho, žeby predseda senátu ujasnil jeho význam (vide č. 57/1952 zb. rozh. tr.).

V danom prípade – podľa zápisnice o odvolacom pojednávaní prehlásil obvinený, že je s trestom spokojný a že žiada o doručenie rozsudku do rúk obhajcu. Odvolací súd si zrejme nevšimol, že spokojnosť obvineného s rozsudkom sa týkala iba výroku o treste, nie však aj ostatných častí rozsudku, a ďalej si nevšimol rozdielu medzi zachytením prejavu obvineného a zachytením prejavu okresného prokurátora („je spokojný a vzdáva sa opravného prostriedku“). Z týchto skutočností treba dovodiť – nehľ’adiac ani nato, že odvolanie obvineného je zamerané na otázku viny – že obvinený sa odvolania nevzdal, aspoň nie v celom rozsahu (pričom však čiastočné vzdanie sa odvolania, resp. vzdanie sa odvolania iba pokiaľ ide o určitý výrok rozsudku, nemá z hľadiska § 194 tr. por. význam). Krajský súd preto nesprávnym výkladom prejavu obvineného porušil zákon v ustanovení § 179 ods. 1 tr. por., keď jeho odvolanie zamietol ako podané osobou, ktorá sa odvolania predtým výslovne vzdala, hoci tento obvinený sa odvolania nevzdal.