Rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 27. 6. 1957, sp. zn. 2 Tz 97/57

Obžalovaný, vodič auta okresného poštovného úradu, v čase zamestnania (keď jazdil s uvedeným autom) požil značné množstvo alkoholických nápojov a v stave opilosti, následkom ktorej neovládal auto, narazil s ním do stojacího osobného auta patriaceho národnému podniku, čím bola na autách spôsobená škoda spolu v sume asi 500 Kčs. Na obžalovaného bola podaná pre tento skutok obžaloba pre trestné činy opilstva podľa § 187 ods. 2 tr. zák. a poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 246 ods. 1 tr. zák.

Ľudový súd v Michalovciach rozsudkom z 5. marca 1957 uznal obžalovaného vinným iba trestným činom poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 246 ods. 1 tr. zák. Podľa § 17a tr. zák. súd upustil od potrestania obžalovaného. Tento rozsudok sa stal právoplatným.

Najvyšší súd na sťažnosť pre porušenie zákona podaný generálnym prokurátorom zrušil rozsudok ľudového súdu a tomuto súdu nariadil, aby vec znovu prejednal a rozhodol.

Odôvodnenie:

Generálny prokurátor v sťažnosti pre porušenie zákona vytkol, že ľudový súd vo svojom rozsudku sa neozaberal otázkou, či na obžalovaný dopustil tiež trestného činu opilstva podľa § 187 ods. 2 tr. zák., že nezistil riadne skutkový stav v smere, či obžalovaný spôsobil na majetku v socialistickom vlastníctve škodu nie nepatrnú a že vzhľadom na život páchateľa a na povahu činu nebolo ani upustenie od potrestania namieste.

Rozsudkom ľudového súdu bol porušený zákon.

Súd vo svojom rozsudku neodôvodnil, prečo má za to, že trestnú činnosť obžalovaného, ktorý podľa obsahu spisov si spôsobil ťažší stupeň opilosti, vediac, že bude riadiť motorové vozidlo, nie je možno posúdiť ako trestný čin opilstva podľa § 187 ods. 2 tr. zák., ktorého znaky obžalovaný nepochybno naplnil. Aj keď súd dospel k záveru, že sa obžalovaný dopustil trestného činu poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 187 ods. 2 tr. zák., lebo jednočinný súbeh týchto trestných činov je možný (viď č. 59/1956 zb. rozh. tr.). Keď súd neuhnal obžalovaného vinným tiež trestným činom opilstva podľa § 187 ods. 2 tr. zák., porušil zákon v tomto ustanovení.

Podľa § 2 ods. 7 tr. por. orgány činné v trestnom konaní vykonávajú a zhromážďujú dôkazy z úradnej povinnosti tak, aby všetky, okolnosti významné pre rozhodnutie veci boli náležite objasnené. Pritom sú povinné s rovnakou starostlivosťou prihliadnuť na okolnosti svedčiace proti obžalovanému ako aj na okolnosti svedčiace v jeho prospech. Súd nezisťoval, či obžalovaný skutočne naplnil dôležitý znak trestného činu poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 246 tr. zák., totiž či z nedbanlivosti spôsobil škodu nie nepatrnú na majetku v socialistickom vlastníctve. Pokiaľ ide o osobné auto národného podniku, súd sa nevyporiadal s otázkou, či obžalovaný vedel, že môže spôsobiť škodu na osobnom aute národného podniku, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ju nespôsobí alebo o tom nevedel, hoci o tom vzhľadom na svoje osobné pomery a na okolnosti prípadu vedieť mohol.

V tomto smere mal súd prihliadnuť na obhajobu obžalovaného, že spozoroval, že v protismere je niečo osvetlené jedným svetlom na okraji cesty a počítal s tým, že je to motocykel, a iba v blízkosti asi 15 metrov spozoroval, že ide o osobné auto. Pri obchádzaní do tohto auta narazil. Keby táto obhajoba zostala nevyvrátená, nebolo by možné dôjsť k záveru, že obžalovaný vedel, že môže spôsobiť škodu práve na osobnom aute národného podniku a nie na aute patriacom do osobného event. súkromného vlastníctva, alebo že by to vzhľadom na svoje osobné pomery a na okolnosti prípadu vedieť mohol (§ 3 ods. 2 písm. a) alebo b) tr. zák.). Pokiaľ ide o škodu na motorovom vozidle okresného poštového úradu, ktoré obžalovaný riadil a na ktorom nepochybne škodu zavinil, uspokojil sa ľudový súd so zistením, že na tomto aute bola spôsobená škoda menšieho rozsahu, takže z jeho zistenia nie je možno zodpovedne zistiť, či vzniknutú škodu je možno hodnotiť ako škodu nie nepatrnú, popr. spolu so škodou spôsobenou na vozidle národného podniku, ak bude zistené, že obžalovaný – hľadiac na to, čo bolo uvedené – sa dotyčne tohto vozidla dopustil trestného činu poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 246 tr. zák. Keď súd nezisťoval všetky skutočnosti dôležité pre posúdenie, či obžalovaný naplnil tiež znaky trestného činu poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve podľa § 246 tr. zák., porušil zákon v ustanovení § 2 ods. 7 tr. por.

Bolo preto treba nezákonný rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové rozhodnutie. Pri novom posúdení veci bude treba starostlivo uvažovať tiež o všetkých okolnostiach, ktoré majú vplyv na posúdenie, či je namieste upustenie od potrestania v zmysle § 17a tr. zák.

Podľa toho zákonného ustanovenia súd môže upustiť od potrestania, ak ide o trestný čin menšieho významu a páchateľ ináč vedie riadny život pracujúceho človeka. Záver súdu, že obžalovaný pred trestným činom viedol riadny život pracujúceho človeka, je v rozpore so zprávou o povesti, ktorá je v spise založená. Podľa tejto zprávy obžalovaný svoju prácu na poštovom úrade riadne nevykonával, o pridelené motorové vozidlo sa riadne nestaral a často požíval alkoholické nápoje. Ako vodič dopúšťal sa dopravných priestupkov. Súd neuviedol, prečo tejto zpráve neverí, keď skutok, ktorého sa obžalovaný dopustil, totiž riadenie motorového vozidla v silne opilom stave, nasvedčuje skôr správnosti zprávy o povesti a o špatných charakterových vlastnostiach obžalovaného.

Na okolnosť, že išlo o trestný čin menšieho významu, usudzoval súd s prihliadnutím na menší rozsah spôsobenej škody. Táto okolnosť však sama osebe nepostačuje pre záver, že ide o trestný čin menšieho významu. Za trestný čin menšieho významu je možno pokladať iba trestný čin malého stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť. Pre posúdenie, či ide o trestný čin menšieho významu je preto treba prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré v zmysle § 19 ods. 1 tr. zák. majú vplyv na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, teda najmä na spôsob vykonania trestného činu, mieru zavinenia a na osobu páchateľa. Podľa posudku ústavu pre súdne lekárstvo bolo v krvi obžalovaného zistené 2,05 promille alkoholu, čo nasvedčovalo ťažkému stupňu opilosti. Súd neprihliadol k tomu, že riadenie motorového vozidľa v tak ťažkom stupni opilosti bolo veľmi nebezpečné pre život a zdravie ľudí ako aj pre cudzí majetok, a že iba náhodou nevznikla väčšia škoda.

Podľa § 17a tr. zák. aj pri splnení podmienok uvedených v tomto ustanovení súd môže (teda nemusí) upustiť od potrestania páchateľa trestného činu menšieho významu. Slovami „súd môže“ je v zákone zdôraznená výnimočnosť tohto opatrenia, ku ktorému je treba pristupovať iba zriedka, keď osoba páchateľa a všetky ďalšie okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že trestný čin menšieho významu je iba mimoriadnym vybočením z medzí riadneho života pracujúceho človeka, že k náprave páchateľa postačuje už súdne konania a vyrieknutie výroku o vine a že súdne konanie aj bez vyrieknutia trestu bude pôsobiť výchovne aj na ostatných členov spoločnosti (§ 17 ods. 1 písm. c)) tr. zák.). Aj v tomto smere mal súd uvážiť, či u obžalovaného, ktorý podľa obsahu spisov má sklon k nemiernemu požívaniu liehových nápojov a svoju prácu riadne nevykonával, môže prevychovať už súdne konanie bez uloženia trestu a či taký výrok môže pôsobiť výchovne aj na ostatných vodičov motorových vozidiel, keď z dennej tlače a zo štatistiky je zrejmé, že opilí vodiči motorových vozidiel ešte stále v značnom počte ohrožujú dopravu a premávku na cestách.