Rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 28. 3. 1957, sp. zn. 2 Tz 51/57

Obžalobou okresného prokurátora vo Vrábľoch bol obvinený stíhaný pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 210 ods. 2 tr. zák., ktorého sa podľa tvrdenia obžaloby dopustil tým, že hoci bol súdnym rozhodnutím v občianskoprávnom konaní zaviazaný prispievať na výživu svojej maloletej dcéry sumou 100 Kčs mesačne – túto svoju povinnosť neplnil a menením svojho zamestnania vyhýbal sa plneniu svojej zákonnej povinnosti vyživovať iného a za dobu od 1. novembra 1949 do 31. mája 1956 dlhoval na výživnom celkom 7.900 Kč.

Ľudový súd vo Vrábľoch uznesením z 10. októbra 1956 trestné stíhanie obvineného podľa čl. VI č. 1 rozhodnutia prezidenta republiky z 9. mája 1955 o amnestii a podľa § 166 ods. 1 písm. b) tr. por. 1950 zastavil. V odôvodnení svojho rozhodnutia ľudový súd uviedol, že maloletá dcéra obvineného už 18. apríla 1955 nechodila do školy, pretože dovršila pätnásty rok svojho veku, že po vystúpení zo školy zostala doma v domácnosti a pomáhala svojej matke preto, že táto bola chorá. V roku 1956 potom už pracovala ako robotníčka v JRD. Na základe tohto skutkového zistenia ľudový súd došiel k záveru, že po skončení školskej dochádzky maloletá bola práceschopná a tým vyživovacia povinnost obvineného sa skončila. Pretože trestná činnosť trvala podľa tohto záveru ľudového súdu iba do mesiaca apríla 1955, súd prihliadol na amnestiu prezidenta republiky z 9. mája 1955 a trestné stíhanie obvineného pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 210 ods. 2 tr. zák. zastavil. Toto uznesenie stalo sa právoplatným.

Najvyšší súd na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu uznesenie ľudového súdu zrušil a tomuto súdu nariadil, aby vec znovu prejednal a rozhodol.

Odôvodnenie:

Ľudový súd predovšetkým prehliadol, že podľa čl. VIII ods. 1 písm. g) rozhodutia prezidenta republiky z 9. mája 1955 o amnestii nevzťahuje sa amnestia na trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 210 tr. zák. Avšak ani ďalší záver ľudového súdu, že obvinený nebol povinný na výživu svojej maloletej dcéry prispievať, pretože dovršila pätnásty rok svojho veku, nechodila do školy ani nebola v učňovskom pomere a bola práceschopná, nie je správny. Podľa § 39 ods. 2 zák. o rodinnom práve povinnosť výživy trvá, pokiaľ dieťa nie je schopné samo sa vyživiť. Kedy je dieťa schopné samo sa vyživiť, je treba posúdiť s prihliadnutím na konkrétne okolnosti. Nebude to vždy, keď dieťa, ktoré už nechodí do školy a nie je ani v učňovskom pomere, dosiahne takého veku, že je schopné práce. Je treba tiež prihliadnuť na skutočnosť, či malo možnosť živiť sa svojou vlastnou prácou. V tomto smere ľudový súd nezisťoval, či maloletá dcéra obvineného mohla mať už pred 9. májom 1955 zamestnanie, ktoré by odpovedalo jej duševným a telesným schopnostiam a či osobné alebo rodinné pomery, najmä tiež choroba matky jej nebránili, aby také zamestnanie prijala.

Vychádzajúc z nesprávnych záverov nezaoberal sa ľudový súd obhajobou obvineného, že jeho platobné povinnosti a záväzky v iných smeroch boli tak veľké, že nemohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletej svojej dcére.

Uznesením ľudového súdu bol teda porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 3, § 166 ods. 1 písm. b) tr. por. 1950 a čl. VIII ods. 1 písm. g) rozhodnutia prezidenta republiky o amnestii.