Rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 14. 3. 1957, sp. zn. 2 Tz 29/57

Obvinený ako zubný lekár zubolekárskeho strediska OÚNZ v jemu pridelenej ambulanci prevádzal v pracovnom čase opravy zubov a zubolekárske úkony radu pacientov, pričom používal zubotechnický materiál ústavu a peniaze platené pacientmi za tieto úkony a práce nevyúčtoval, ale si tieto ponechal pre seba. Pritom, až na dva prípady, konal tieto práce na žiadosť pacientov, aby im ošetril zuby ako súkromný lekár, teda nie na účet OÚNZ.

Ľudový súd v Kremnici rozsudkom zo 16. augusta 1956 uznal obvineného vinným trestným činom porušenia povinnosti verejného činiteľa podľa § 175 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) tr. zák. (v znení pred novelou), t. j. spáchaný po dlhší čas. Ľudový súd mal zato, že obvinený ako verejný činiteľ v úmysle spôsobiť inému škodu a zadovážiť sebe neoprávnený prospech, obstarával verejné veci spôsobom zákonu odporujúcim a túto činnosť páchal skoro polroka.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 26. septembra 1956 zrušil rozsudok ľudového súdu a uhnal obvineného vinným trestným činom rozkrádania národného majetku podľa § 245 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. a), c) tr. zák. (v znení pred novelou), že sa tohto činu dopustil pre zárobok a za obzvlášť priťažujúcej okolnosti, ktorú krajský súd videl v tom, že obvinený konal ako lekár, ktorého je treba považovať za verejného činiteľa.

Najvyšší súd na sťažnosť pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorem zrušil rozsudok krajského súdu a tomuto súdu nariadil, aby vec znovu prejednal a rozhodol. Pokiaľ ide o otázku, či obvinený konal ako verejný činiteľ, Najvyšší súd uviedol

V odôvodnení:

Predovšetkým nie je nožné súhlasiť so záverom obidvoch súdov, pokiaľ majú zato, že obvinený pri vykonávaní zubotechnických prác a zubolekárskych úkonov v zubnom ambulatóriu strediska OÚNZ konal ako verejný činitel. Krajský súd považoval obvineného za verejného činiteľa preto, že bol štátnym zamestnancom, ako je zrejme z citácie § 75 ods. 10 písm. b) tr. zák. Pre otázku, či štátny zamestnanec alebo iné osoby uvedené príkladmo v § 75 ods. 10 pod písm. a) až e) tr. zák. sú verejnými činiteľmi, je dôležité zistiť predovšetkým, či obvinený obstarával verejné veci súc na to povolaný. V tomto smere zo skutočnosti, že liečebná starostlivosť je poskytovaná štátom v rámci § 5 zák. č. 103/1951 Zb. v znení zákona č. 17/1957 Zb. o jednotnej preventívnej a liečenbej starostlivosti, nie je ešte možno dovodzovať, že každý lekársky úkon vykonaný v OÚNZ je obstarávaním verejných prací. V ľudovej demokrácii, ktorá plánovite a účelne riadi nielen výrobu, ale aj ostatnú činnosť, pokiaľ sa dotýka záujmov celej spoločnosti, sú rôzne odbory spoločenskej činnosti organizované zákonom. Z toho však ešte neplynie, že všetci pracovníci zúčastnení v týchto odboroch činnosti, sa následkom toho stávajú verejnými činiteľmi. Je treba rozoznávať medzi obstarávaním verejných vecí a obstarávaním vecí všeobecného záujmu. Priamy výkon liečebnej starostlivosti je iba výkonom povolania odborne kvalifikovaného pracovníka podľa poznatkov lekárskej vedy, nejde však o obstarávanie verejnej veci. Aj v odbore zdravotníckej starostlivosti môžu sa pravdaže vyskytnúť také úlohy, ktoré budú považované za obstarávanie verejných vecí. Bude to činnosť, ktorá má charakter administratívno-zdravotnických aktov, napr. zisťovanie pracovnej nespôsobilosti za účelom poskytnutia dávok nemocenského poistenia, alebo organizovanie širšej preventívnej lekárskej starostlivosti v určitom zdravotnickom okruhu a pod. Obstarávaním verejných vecí nie sú však jednotlivé pracovné úkony zdravotne-technického charakteru, ako je priame ošetrenie pacienta lekárom.

Krajský súd teda pochybil, keď uznal pri trestnom čine rozkrádania národného majetku podľa § 245 tr. zák. za obzvlášť priťažujúcu okolnosť, že sa obvinený dopustil tohoto činu ako verejný činiteľ.