Rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 12. 9. 1958, sp. zn. Cz 369/58

Žalobkyňa uplatnila v žalobe podanej na Ĺudovom súde v Moldave n. Bod. nárok proti delimitovanému podniku v likvidácii a proti nastupujúcemu podniku na zaplatenie mesačnej mzdy za čas od 1. januára do 30. júna 1957 rukou spoločnou a nerozdielnou, pričom tvrdila, že po návrate z materskej dovolenky ju neprevzal do zamestnania ani delimitovaný podnik ani nastupujúci podnik. Dodatočne uplatnila aj nárok na určenie trvania pracovného pomeru.

Ĺudový súd v Moldave n. Bod. určil, že pracovný pomer žalobníčky u nastupujúceho podniku trvá a zaviazal tento podnik, aby zaplatil žalobníčke na mzde za čas 6 mesiacov 3.780 Kčs. Pokiaľ ide o delimitovaný podnik, žalobu zamietol.

Krajský súd v Košiciach dospel k právnemu záveru, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným nastupujúcim podnikom nevznikol; v dôsledku toho rozsudok súdu prvej stolice zmenil tak, že žalobu vznesenú priti nastupujúcemu podniku zamietol.

Najvyšší súd rozhodol na sťažnosť pre porušenie zákona podanú predsedom Najvyššieho súdu, že rozsudkom Ĺudového súdu, pokiaľ ním bola žaloba proti delimitovanému podniku zametnutá, bol porušený zákon.

Odôvodnenie:

Žalobkyňa, ktorá bola od 3. apríla 1956 zamestnaná u delimitovaného podniku ako vedúca predajne s mesačným platom 630 Kčs, bola v čase od 3. apríla 1956 do 22. decembra 1956 na materskej dovolenke. Po skončení tejto dovolenky hlásila sa do zamestnania do delimitovaného podniku, ktorý jú však odkázal – vzhľadom na vykonanú delimitáciu – na nastupujúci podnik, ktorý mal prevziať všetkých zamestnancov delimitovaného podniku. Nastupujúci podnik ju však tiež nepovažoval za svoju zamestnankyňu a uvádzal, že jú pri delimitácii neprevzal, a to preto, že mu delimitovaný podnik nezaslal zoznam zamestnancov, ktorí majú byť po delimitácii prevzatí, takže prevzal len tých zamestnancov, ktorí v deň delimitácie, t. j. v deň 1. januára 1957, boli na svojich pracoviskách. Keď teda žalobkyňa skončila svoju materskú dovolenku, odmietol jú zamestnávať tak delimitovaný podnik, ako aj podnik nastupujúci.

Z tohto skutkového stavu vyvodil Ĺudový súd v Moldave n. Bod. právny záver, že žalobkyňa sa stala po vykonanej delimitácii, t. j. dňom 1. januára 1957, zamestnankyňou nastupujúceho podniku a preto určil, že pracovný pomer žalobníčky u žalovaného nastupujúceho podniku trvá a zaviazal tento podnik, aby zaplatil žalobníčke na mzde za 6 mesiacov 3.780 Kčs. Pokiaľ ide o delimitovaný podnik, žalobu zamietol.

Krajský súd v Košiciach, ktorý rozhodoval o odvolaní žalovaného nastupujúceho podniku, navrhujúceho zmenu rozsudku v časti, ktorou bolo žalobe proti tomuto podniku vyhovené, ďalej o odvolaní zástupcu krajského prokurátora, navrhujúceho rozsudok súdu prvej stolice v napadnutej časti zmeniť a žalobu proti nastupujúcemu podniku zamietnuť, dospel k právnému záveru, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným nastupujúcim podnikom nevznikol. V dôsledku toho rozsudok súdu prvej stolice zmenil tak, že žalobu vznesenú proti nastupujúcemu podniku zamietol.

Rozsudok súdu prvej stolice sa stal teda právoplatným v časti, ktorou bola žaloba proti delimitovanému podniku zamietnutá.

Toto rozhodnutie ľudového súdu v uvedenom rozsahu je v odpore so zákonom.

Dohoda o delimitácii uzavretá medzi delimitovaným podnikom a podnikom nastupujúcim určila podmienky prevzatia zamestnancov delimitovaného podniku. Táto dohoda o delimitácii mohla určiť v otázke prevzatia zamestnancov len úpravu právnych vzťahov medzi doterajším a nastupujúcim zamestnávateľom. Podľa nej mohol teda vzniknúť len záväzok prejímajúceho podniku voči doterajšiemu podniku, že prevezme do zamestnania v rozsahu a za podmienok výslovne ujednaných určitých jeho zamestnancov. Uskutočnenie tohto prechodu zamestnancov do nového zamestnania, nakoľko tu nebol žiadny iný právny predpis, vyžadovalo však zánik doterajšieho a vznik nového pracovného pomeru u každého z týchto zamestnancov podľa predpisov o tom všeobecne platných. Sama skutočnosť, že došlo k delimitácii podniku a k prevzatí jeho zamestnancov na základe dohody iným subjektom, nemôže mať teda pre tuto otázku za uvedeného stavu žiadny právny význam.

Dohoda o delimitácii osebe nemohla na týchto právnych predpisoch nič zmeniť, menovite vysloviť, že k zrušeniu pracovného pomeru delimitovaných zamestnancov ani formálne nedochádza.

V súdenej veci však nedošlo k právne účinnému zrušeniu pracovného pomeru žalobkyne s delimitovaným podnikom. Nemohlo preto tiež dôjsť k vzniku platného pracovného pomeru žalobkyne s nastupujúcim podnikom. Vznik pracovného pomeru predpokladá súhlasný prejav zamestnanca a zamestnávateľa, ktorý sa stáva právne účinným za splnenia určitých zákonných náležitostí (porov. napr. § 13 dekr. č. 88/1945 Zb., § 27 zák. č. 51/1955 Zb.). V súdenom prípade síce žalobkyňa sama mala ochotu po materskej dovolenke ďalej pracovať, ale nastupujúci podnik ju odmietol do zamestnania prijať. Nevznikla teda pracovná zmluva už pre nedostatok konsenzu oboch účastníkov.

Pokiaľ teda ľudový súd dospel k inému názoru, porušil svojím rozhodnutím zákon v ustanoveniach §§ 31 a nasl. zák. č. 154/1934 Zb.