Rozsudek Nejvyššího soudu SR ze dne 04.05.1990, sp. zn. 8 Tz 39/90, ECLI:CZ:NSSR:1990:8.TZ.39.1990.1

Dôvodom pre zamietnutie žiadosti o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá ( § 61 odst. 3 Tr. zák.) nemôžu byť skutočnosti, že odsúdený spáchal trestný čin opilstva podľa § 201 Tr. zák. v ťažkom stupni opitosti a že pre jeho súčasné zamestnanie nie je nutné vedenie motorových vozidiel. 1)

(Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 4. 5. 1990 sp. zn. 8 Tz 39/90)

Na základe sťažnosti pre porušenie zákona, ktorú podal minister spravodlivosti SR, Najvyšší súd SR zrušil právoplatné uznesenie Okresného súdu v Dolnom Kubíne z 28. 6. 1989 sp. zn. 3 T 234/87 a sám rozhodol tak, že u obv. M. K. podľa § 61 odst. 3 Tr. zák. podmienečne upustil od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov a podľa § 63 odst. 2 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu na jeden rok.

Z odôvodnenia:

Rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 27. októbra 1987 sp. zn. 3 T 234/87 bol obvinený M. K. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu opilstva podľa § 201 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 29. augusta 1987 v odpoludňajších hodinách viedol pod vplyvom alkoholu malotraktor bez ŠPZ po ceste z obce Vyšný Kubín do Jasenovej a späť, pričom hladinu alkoholu v krvi mal zvýšenú na 2,98 promile.

Za to mu bol uložený peňažný trest vo výmere 2500,- Kčs a pre prípad zmarenie jeho výkonu náhradný trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov. Súčasne mu bol uložený aj trest zákazu viesť motorové vozidlá na čas troch rokov.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. októbra 1987.

Okresný súd uznesením zo dňa 28. júna 1989, ktoré sa stalo právoplatným toho istého dňa, podľa § 61 odst. 3 Tr. zák. zamietol žiadosť obvineného o upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

Proti tomuto uzneseniu podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky v prospech obvineného sťažnosť pre porušenie zákona, v ktorej navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vysloviť, že rozhodnutím okresného súdu bol porušený zákon v ustanovení § 61 odst. 3 Tr. zák., a po jeho zrušení napraviť vlastným rozhodnutím toto pochybenie, pričom v podstate napraviť vlastným rozhodnutím toto pochybenie, pričom v podstate poukázal na to, že boli splnené všetky zákonné podmienky na kladné vybavenie žiadosti obvineného.

Na podklade sťažnosti pre porušenie zákona Nejvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal v zmysle § 267 odst. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že zákon bol porušený.

Podľa § 61 odst. 3 Tr. zák. po výkone polovice trestu zákazu činnosti môže súd podmienečne upustiť od výkonu jeho zvyšku, ak odsúdený v čase výkonu trestu vzorným plnením svojich povinností v zamestnaní alebo v povolaní a spôsobom svojho života preukázal, že ďalší výkon tohoto trestu nie je potrebný, alebo ak súd príjme záruku ponúknutú spoločenskou organizáciou za dovŕšenie jeho nápravy.

Obvinený vykonal polovicu uloženého trestu zákazu činnosti dňom 27. apríla 1989. Tým splnil jednu zo základných podmienok citovaného ustanovenia (po formálnej stránke).

Nemožno obísť bez povšimnutia ani okolnosť, že paralelne uložený peňažný trest obvinený disciplinovane vykonal, na prvú výzvu súdu už 3. novembra 1987.

Okresný súd v súlade s pracovným i osobným hodnotením obvineného v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že obvinený počas výkonu trestu zákazu činnosti si riadne plnil svoje pracovné i občianske povinnosti. Treba zohľadniť, že na pracovisku (Oravské ferozliatinové závody v Istebnom) pracuje ako elektromontér v skupine údržbárov automatického zaváženia surovín, kde si pridelené pracovné povinnosti plní a aktívne sa zapája do riešenia aktuálnych technických problémov. Dodržiava zásady občianskej morálky, pracuje bez absencií a vedie aj usporiadaný rodinný život a úplne prestal požívať alkoholické nápoje.

Okresný súd odôvodnil napadnuté uznesenie, ktorým zamietol žiadosť obvineného o upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti jednak tým, že trestného činu, za ktorý bol právoplatne odsúdený, sa dopustil v ťažkom stupni opilosti, jednak s poukazom na to, že jeho pracovné zaradenie nevyžaduje vedenie motorových vozidiel.

S týmito závermi nemožno súhlasiť.

Okolnosť, že obvinený sa dopustil ohrozovacieho trestného činu, za ktorý bolo primerané postihnúť ho aj trestnom zákazu činnosti v polovici zákonnej sadzby ( § 49 odst. 1 Tr. zák.) sa premietla už vo výmere trestu v odsudzujúcom rozsudku. Nemožno ňou preto argumentovať v rámci rozhodovania podľa § 61 odst. 3 Tr. zák., ktorého zmysel je naopak v tom, že pri splnení zákonných podmienok umožňuje inak riadnym občanom alternatívu zmiernenia trestu, ak účel pôvodne uloženého trestu bol splnený.

Rovnako je nad rámec zákonných kritérií, uvedených v ustanovení § 61 odst. 3 Tr. zák. okolnosť, či súčasné (alebo budúce) pracovné zaradenie obvineného si vyžaduje činnosť, ktorá mu bola uložením trestu zákazu činnosti znemožnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konečnom dôsledku dospel k záveru, že obvinený M. K. bezo zvyšku vyhovel zákonným podmienkam, ktoré sú stanovené v § 61 odst. 3 Tr. zák., stotožňuje sa so správnymi a úplnými zisteniami súdu z konania, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu ( § 271 odst. 1 Tr. por.), rozhodol vo veci sám tak, že žiadosti obvineného vyhovel.

Poznámky pod čarou:

1) Na tento právny názor nemá vplyv zmena ustanovenia § 61 odst. 3 Tr. zák. vykonaná zákonom č. 175/1990 Zb.