Usnesení Nejvyššího soudu SSR ze dne 22.01.1973, sp. zn. 3 Co 303/72, ECLI:CZ:NS:1973:3.CO.303.1972.1

Správa dôchodkov v Bratislave svojím rozhodnutím priznala od 17. 1. 1971 navrhovateľovi invalidný dôchodok podľa ustanovenia § 20 ods. 3 písm. a/ zákona č. 101/1964 Zb. a ustanovenia § 107f ods. 6 zákona č. 101/1964 Zb. v znení zákona č. 161/1968 Zb. v sume 1303 Kčs mesačne, vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku v sume 1760 Kčs a 40 rokov zamestnania.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutie Správy dôchodkov potvrdil po zistení, že navrhovateľ sa nestal ani čiastočne invalidný počas odbojovej činnosti, nemohol mu preto byť dôchodok upravený podľa ustanovenia § 107b ods. 1 bod 1 písm. d/ zákona č. 101/1964 Zb. v znení zákona č. 161/1968 Zb. a ani podľa ustanovenia § 107c citovaného zákona, pretože zamestnanie v administratíve nezmenil zo zdravotných dôvodov.

Navrhovateľ v odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa žiadal, aby bolo zmenené v zmysle jeho pôvodného návrhu. Uviedol, že pracoval najskôr na obecnom notariáte a ako priamy účastník Slovenského národného povstania sa musel často skrývať pred fašistickými raziami, najmä v bunkroch, a to spôsobilo jeho žaludočnú chorobu, chorobu priedušok a bolesti v krížoch. Na tieto ochorenia sa liečil už od roku 1945 a pre zlý zdravotný stav nebol prijatý ani do zamestnania v chemickej továrni, kde mohol zarábať viacej ako lesník alebo technik polesia, keď tieto profesie vykonával po skončení pracovného pomeru v ľudovej správe. Zamestnanie v administratíve bol nútený zanechať nielen pre zhoršený zdravotný stav, na ktorý nepriaznivo vplývala i skutočnosť predčasného úmrtia manželky (15. 12. 1944 po pôrode druhého dieťaťa) v dôsledku prežitých vojnových útrap, ale i preto, že v roku 1950 pri reorganizácii ľudovej správy bol preložený z obce Č. na MNV v P., vzdialenej od miesta jeho bydliska 36 km. Ak by bol toto miesto nastúpil, nebol by sa mohol náležite venovať výchove detí. Jeho zdravotný stav, ako zdôraznil, podmieňovali teda ochorenia vzniklé v čase odbojovej činnosti, ktoré sa postupom času zhoršovali až na mieru plnej invalidity.

Odporca navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť.

Najvyšší súd SSR uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z odôvodnenia:

Podľa ustanovenia § 107b ods. 1 bod 1 písm. d/ zákona č. 101/1964 Zb. v znení zákona č. 161/1968 Zb. do I. skupiny účastníkov odboja sa zaraďujú tí, ktorí sa stali v boji úplne alebo čiastočne invalidnými a ich invalidita trvá ku dňu vzniku nároku na dôchodok. Do tejto skupiny teda nemožno v zmysle citovaného zákonného ustanovenia zaradiť účastníka odboja, ktorý sa nestal invalidným už priamo v boji, ale až neskoršie, hoci by išlo o invaliditu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti s bojom.

Výsledky vykonaného dokazovania nenechávajú žiadnu pochybnosť o tom, že k invalidite navrhovateľa nedošlo v boji ani v čase väznenia z dôvodov fašistickej perzekúcie, a že takto zapríčinená invalidita netrvala ku dňu vzniku nároku.

Súd prvého stupňa zaujal k žiadosti navrhovateľa o zaradenie do I. skupiny účastníkov odboja negatívne stanovisko zhodne so zisteným skutkovým stavom a požiadavkami zákona.

Nepochybil ani pri posúdení ďalšej spornej otázky, či totiž navrhovateľ zmenil zamestnanie pre zdravotné poškodenie, ktoré utrpel v súvislosti s odbojovou činnosťou, a či sa tak na výpočet jeho dôchodku vzťahuje ustanovenie § 107c zákona č. 101/1964 Zb. /1/ Navrhovateľ svoje zamestnanie nezanechal preukazateľne zo zdravotných dôvodov, ale pre reorganizačné zmeny a v súvise s rodinnou situáciou,ktorá determinovala aj jeho možnosti, ako to sám uvádza, pracovať naďalej v pôvodnom zamestnaní. I keď zdravotné dôvody nemožno z radu príčin, pre ktoré zamestnanie zmenil, vylúčiť, neboli určujúce pre zmenu jeho pôvodného zamestnania. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa.

Pretože súd prvého stupňa nepochybil pri posudzovaní sporných otázok, bolo jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdené ( § 219 O. s. p.).

1) Úplné znění zákona bylo vyhlášeno pod č. 5/1972 Sb.