Rozhodnutí Nejvyššího soudu ze dne 2. 10. 1958, sp. zn. Co 2/57

Žalobca sa domáhal náhrady škody vzniklej úrazom, ktorý utrpel keď bol zrazený autom riadeným žalovaným. Nakoľko otázka právneho základu žaloby bola právoplatne vyriešená tak, že žalovaný je povinný nahradiť polovinu škody žalobcu, ide už len o otázku výšky tejto povinnosti.

Po zrušovacom uznesení Najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 15. októbra 1956 rozhodol súd prvej stolice po doplnení konania znovu rozsudkom zo 6. augusta 1957, ktorým vyhovel čiastočne žalobe a uznal žalovaného povinným zaplatiť žalobcovi okrem istiny mesačný dôchodok 50 Kčs od 1. júna 1945 z titulu ušlého zárobku, zatiaľ čo vo zvyšujúcej časti žalobu zamietol a trovy konania vzájomne zrušil.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodnutie krajského súdu potvrdil a k otázke hore uvedenej okrem iného uviedol toto:

Je pravda, že nebolo presne zistené, akého zárobku dosahoval poškodený v čase pred úrazom a akého zárobku by bol dosahoval neskoršie, keby nebolo jeho zmenšenej pracovnej spôsobilosti, privodenej poškodeným, za čo žalovaný zodpovedá jednou polovinou. Dôvodom toho pravdaže je, že o veci sa rozhoduje v dôsledku vojnových udalostí a nastalých štátoprávnych zmien po viacej ako 20 rokoch, a že pri zisťovaní ušlého a v budúcnosti uchádzajúceho zárobku plynie už z povahy veci, že zistenie výšky škody v takomto prípade nemôže byť presné. Opiera sa tu totiž vždy nie o podrobne zistený skutkový stav, ale len o dohad, akého zárobku by bol poškodený pravdepodobne dosahoval, keby jeho zárobková schopnosť nebola znížená, nakoľko skutočný stav, aký by bol – keby nebolo škodnej udalosti – nastal, bol práve zmarený touto udalosťou.

V súdenej veci sú tieto ťažkosti tým väčšie, že ide o poškodenie nastalé pred tak dlhým časom a v čase, kedy poškodený sa len pripravoval pre svoje budúce povolanie ako inštalatérsky učeň, zamestnaný len za byt a stranu. Nepoprenou skutočnosťou pravdaže zostáva, že žalobca má pravú nohu v dôsledku úrazu kratšiu o 6 cm, takže kríva, čo podľa znaleckého posudku znižuje jeho pracovnú schopnosť v niektorých zamestnaniach. Keď znalec uvádza, že pracovná spôsobilosť žalobcu pri iných povolaniach ako klempiarstve, je znížená len nepatrne, nie je možné z toho spraviť záver v tom zmysle, že žalobca nie je konkretne poškodený alebo že je poškodený len nepatrne. Znalec zrejme tu má na mysli také povolanie, v ktorom by skrátená noha žalobcovi nevadila. Že by bol žalobca zanedbal nastúpiť takéto povolanie, nebolo zistené ani tvrdené. V prítomnom čase je žalobca členom JRD a keď prispieva svojou prácou na úseku, kde získanie pracovníkov je prvoradým hospodársko-politickým úkolom, nemôže mu to byť pri posudzovaní využitia jeho pracovnej spôsobilosti na újmu. Nie sú potrebné odborné znalosti na rozpoznanie, nakoľko je to bežnou skúsenosťou, že pri poľných prácach je skrátenie nohy, pomerne tak značné ako u žalobcu, podstatným obmedzením pracovnej spôsobilosti. Ak teda dosahuje žalobca určitého zárobku – pokiaľ sa týka dosahoval tohto zárobku aj v iných zamestnaniach už skôr – stáva sa tak a stalo sa tak len s vynaložením väčšieho úsilia a námahy než aké by bolo potrebné k dosiahnutí toho istého výsledku, kedy nebol postihnutý následkami úrazu. Už v tom záleží skutočná škoda poškodeného, ako to bolo podrobnejšie vyložené v rozhodnutí uverejnenom pod č. 132/1956 Zb. rozh. čs. súdov.

Nie je preto správna výtka odvolateľa, že krajský súd neprávom použil ustanovenia § 94 o. s. p.