Rozsudek Nejvyššího soudu SSR ze dne 26.02.1974, sp. zn. 4 Cz 3/74, ECLI:CZ:NS:1974:4.CZ.3.1974.1

Žalobkyne M. B., J. B. a E. B. sa domáhali náhrady škody z pracovného úrazu, ktorý utrpel ich manžel a ich otec 7. 4. 1972 pri plnení pracovných úloh u žalovanej organizácie a následkom ktorého zomrel. Žiadali priznať jednorazové odškodnenie pozostalých a žalobkyňa M. B. i náhradu nákladov na výživu manželky.

Okresný súd v Rimavskej Sobote žalobe vyhovel. Pokiaľ ide o náhradu nákladov na výživu žalobkyne M. B., priznal ju v sume 500,- Kčs mesačne počnúc 7. 4. 1974, pretože dovtedy jej bol vyplácaný vdovský dôchodok.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok súdu prvého stupňa len vo výroku o náhrade nákladov na výživu žalobkyne M. B. zmenil a priznanú rentu znížil na 171,- Kčs mesačne. Za chybu súdu prvého stup%na považoval iba to, že tento súd neprihliadol k vyživovacej povinnosti postihnutého pracovníka aj voči žalobkyniam J. B. a E. B.

Najvyšší súd SSR rozhodol o sťažnosti pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor SSR, tak, že rozsudkom súdu druhého stupňa v uvedenom výroku bol porušený zákon.

Z odôvodnenia:

Súd druhého stupňa zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nákladov na výživu žalobkyne M. B. bez toho, že by bol skutkové zistenie súdu prvého stupňa doplňoval. Súd prvého stupňa pritom vychádzal z priemerného zárobku postihnutého pracovníka 1652,- Kčs mesačne, ako ho žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení z 18. 4. 1973. Z rozsudku súdu prvého stupňa ani z rozsudku súdu druhého stupňa sa však nedá zistiť, ako sa k tejto sume došlo a či žalovaný postupoval podľa zásad správneho výpočtu priemerného zárobku podľa ustanovenia § 275 Zák. práce a ustanovení § 30 až § 34 vládneho nariadenia č. 66/1965 Zb. /1/ Okrem toho žalobkyňa M. B. uviedla v žalobe sumu 1706,- Kčs mesačne a tento rozpor medzi údajmi účastníkov ostal nevysvetlený.

Súdy obidvoch stupňov nezisťovali spoľahlivo ani výšku zárobku žalobkyne M. B., jej celkové možnosti a schopnosti, hospodárske pomery a rozsah jej hmotných a kultúrnych potrieb. Všetky tieto skutočnosti a hľadiská boli rozhodujúce pre správne posúdenie a určenie rozsahu nákladov na jej výživu, pokiaľ sa nedalo presne zistiť, koľko zomretý pracovník v skutočnosti na výživu poskytoval.

Súd druhého stupňa však správne posúdil vec v súvislosti so zohľadnením vyživovacej povinnosti zomretého pracovníka k žalobkyniam J. B. a E. B. Ustanovenie § 154 ods. 1 O. s. p. ukladá síce súdu povinnosť rozhodovať podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku, tento procesný predpis sa však nedotýka ustanovení hmotného práva, ktoré viažu vznik, zmenu či zánik práv alebo povinností k určitému času. Podľa ustanovenia § 197 ods. 1 písm. c/ zák. práce je organizácia v prípade smrteľných následkov pracovného úrazu svojho pracovníka povinná v rozsahu svojej zodpovednosti poskytnúť náhradu nákladov na výživu pozostalým. Táto náhrada patrí podľa ustanovenia § 199 ods. 1 Zák. práce tým pozostalým, ktorým zomretý výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. Pri výpočte tejto náhrady sa vychádza z priemerného zárobku zomretého; náhrada nákladov na výživu všetkých pozostalých nesmie však úhrnom prevýšiť sumu, do ktorej by patrila zomretému náhrada za stratu na zárobku podľa ustanovenia § 195 ods. 2 ( § 199 ods. 2) Zák. práce.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že pre vznik nárokov na náhradu výživy pozostalých je rozhodujúci stav v čase smrti pracovníka. K tomuto dňu treba zisťovať okruh oprávnených osôb a rozsah ním poskytovaných prostriedkov, prípadne určovať, koľko im bol zomretý povinný poskytovať na výživu. ďalšie trvanie povinnosti treba potom posudzovať vždy s prihliadnutím na tento pôvodný

V súdenom prípade preto na uvedených zásadách nemenila nič ani skutočnosť, že po dobu jedného roku žalobkyni M. B. náhrada nákladov na výživu nepatrila, nakoľko bola uhradená vdovským dôchodkom ( § 199 ods. 3 Zák. práce), a že medzičasom odpadla vyživovacia povinnosť zomretého k žalobkyniam J. B. a E. B.

Pre nepostačujúce zistenie skutočného stavu veci bola však sťažnosť pre porušenie zákona podaná proti rozsudku súdu druhého stupňa dôvodná, lebo súd porušil zákon v ustanoveniach § 2, § 6, § 120 ods. 1, § 153 ods. 1 a § 220 ods. 1 O. s. p. v súvislosti s ustanovením § 199 ods. 1 a 2 Zák. práce.

1) Porov. teraz § 30 a § 34 ods. 2 nariadenia vlády ČSSR č. 54/1975 Zb.